Randal Club nebol miestom vhodným na takúto akciu, to dá rozum. Ten ostával priam stáť, keďže po predchádzajúcom rarašení (tragi)komikov GORGOROTH vedľajší Majestic Music Club zíval prázdnotou . Na mieste som hlásil príchod ako poctivý skautík presne o 19:00, keď však zároveň so mnou pristálo pred klubom vozidlo, ktoré sa ukázalo byť tourbusom a o pár minút sa ešte len začala z prívesu vynášať aparatúra ( ), vedel som, že tu všetko s kostolným poriadkom nebude. Minimálne hodinu a pol mal ctený návštevník čas na to, aby zvlažil hrdlo niekoľkými pivami (niekedy mi pripadá, že sa to robí schválne), a tak bol dostatok času obzrieť si zloženie publika. To bolo vskutku zaujímavé – zahŕňalo prekvapivo aj viaceré temné duše (ktoré zrejme prišli hlavne podporiť svoje jemnejšie založené polovičky), väčšinu však tvoril „casual metlák / rocker“ (umiernený „vohoz“) spolu s civilným obyvateľstvom, pre ktoré je zrejme ešte vcelku nářez; najmilším prekvapením však bol pre mňa šedivejúci pán, ktorý dorazil v bielej košeli, džínsoch a saku, a ktorý možno hneď ráno sadol do mercedesu a odfrčal na nejakú naškrobenú firemnú poradu. Až o 20:30 sa národ mohol konečne začať stavať pred pódium. Pri vstupe sa ale človek všímavý dozvie, že THE OCEAN si svoju októbrovú zastávku v Randale nezopakujú (vraj defekt v Bulharsku – do sály sa napokon dostali, ale zahrať už nestihli), takže kto si zrátal dva a dva, zistil, že vlastne ide stále všetko podľa plánu.
Negatívne emócie z asi 120-130 minútového vyčkávania a nadávania pomaličky opadali, a tak sa konečne niečo po deviatej mohol predstaviť Nór Petter Carlsen. Do tejto chvíle som vôbec netušil, o koho ide. Nakoniec vysvitlo, že usmievavému pesničkárovi Cavanaghovci pomáhali s novým albumom, zároveň mu však ukázali, kto je tu pánom. Peťko si vystačil s gitarou a svojím vlastným hlasom. Ten asi najviac pripomínal istého Jamesa Blunta, nie tak dávno trhajúceho rebríčky vo všetkých možných Expresoch, Funrádiach a Európach 2. Jemné vybrnkávané sekvencie použil iba ako komorný sprievod, neraz tak nenápadný, že sme ani netušili, či vlastne skladba skončila. Hlavné bolo, že sme zatlieskali, mal som však pocit, že skôr zo slušnosti. Počas jeho len ťažko od seba rozlíšiteľných pesničiek sa ľudia dosť hlasito bavili a celé to z našej strany vyznelo mierne ignorantsky. Vzorec „chlapík s gitarou“ jednoducho nefungoval, tým skôr, že sme boli všetci natešení na veci budúce. Preto sme neprotestovali, keď Petter dostal od headlinera iba ošidenú polhodinku. Holt, niekto píska a niekto tancuje.
Hlavná hviezda večera si dala načas. Všetko síce bolo evidentne pripravené už pred vystúpením Carlsena, chlapík z crew sa však stále tváril, že treba niečo dolaďovať, a tak šestica pred nás z „tmavomodrej tmy“ za zvláštne tajomného, až rozprávkového intra vystúpila až tesne pred desiatou. Úvodný blok patril štvorici novinkových skladieb a už počas neho sa liverpoolski sympaťáci presvedčili, že Bratislava im pokojne postaví oltár a nech siahnu kamkoľvek, nemôžu to pokašľať. Postupne teda oprášili takmer všetky zákutia svojej tvorby a všetky fázy vývoja. Dokonca sa odhodlali aj na vcelku historický exkurz do dôb „Serenades (1993)“ ( ) reprezentovaného razantnou, vytrvalo žiadanou „Sleepless“. To bol ale snáď jediný vyložene metalový bonbónik večera. Podľa mojich predpokladov bola „The Silent Enigma (1995)“ naozaj odignorovaná, hojne sa naopak na moju veľkú radosť čerpalo z asi vrcholného obdobia albumov „Alternative 4 (1998)“ a „Judgement (1999)“ – ten si spolu s aktuálnym „We´re Here Because We´re Here“ pripísal do kanadského bodovania najviac zárezov, konkrétne sedem.
Vincent toho zbytočne veľa nenahovoril, keď už však niečo zadrel, stálo to za to. Medzi iným sa posťažoval na trampoty s presúvaním sa na koncert a zrejme jediným slovenským výrazom, ktorý ovláda, je slovo kapusta („...but the next song actually isn´t about the Kapusta...“ ) Ďakujeme, došlo nám – každopádne partia občas vkusne srandičkovala, nič sa ale nepreháňalo a aj to prispelo k peknej atmosfére, v akej sa celý večer niesol
Aktuálny album, ač možno kapku podliezavejší, bol publikom prijatý skvele, mňa najmä potešila porcupinovsky stavaná „Simple Mistake“ s krásnym zlomom v polovici a neopísateľné pocity mnou lomcovali pri skvostnej náladovke „Universal“. Mráz na chrbte zaručený – katarzia duše a obrovská úľava, že všetky trampoty napokon za to trojnásobne stáli. Zasnenú časť večera preťal výlet o 12 rokov späť – výdatne sme si zaskákali a vykričali sa na razantnej „Empty“, nasledovanú paradoxne svedomie spytujúcou „Lost Control“, ktorú spolu s Vincentom spievala polovica Randalu (tu ma mrzelo, že si text nepamätám). Tu sa zrazu Briti zdvihli a až na Dannyho odkráčali do backstage, nechávajúc priestor jeho španielke a príjemne hladkajúcemu hlasu – akustické okienko zahŕňalo pološepkanú „Are You There?“ a kratučkú „Parisienne Moonlight“ s výdatnou pomocou po celý večer stopercentnej „Lee Douglas“, ktorá však nedostávala „zbytočne veľa“ priestoru a hlavne v druhej polovici setu sa objavovala na pódiu len sporadicky. Ponúknuté ale bezo zvyšku využila a taká „A Natural Disaster“ v duete s Vincentom bola emočným zabijákom, pri ktorom sa mohli vyťahovať kapesníky. V takýchto chvíľach bolo veľmi zábavné sledovať temniakov so šiltovkami Brutal Assault, mikinami Hellfest Open Air a tričkami Necrophagist, ako zaujato sledujú Vincentovo „...and all that I know is I love you...“ („Thin Air“) . Nádherne paradoxné momenty, pri ktorých sa nešlo neusmiať.
Čo by to bol samozrejme za koncert, keby napokon po energickom „říznom rakenroule“ „Judgement“ ( ) nepadla asi najznámejšia „One Last Goodbye“... Stalo sa, Vincko nás požiadal, aby sme ju odspievali s ním a aj keď nás dvakrát nebolo treba prosiť, Randal sme na druhej strane nezbúrali - vzhľadom na charakter koncertu a zloženie publika sa to ani nedalo čakať. O posledné pohladenie na duši sa tesne pred polnocou postarali „Krehké Sny“ – výdatná melodická skákačka zároveň vhodná na letmé zhodnotenie dojmov z celého setu. Prídavok sa bohužiaľ nekonal, miesto toho nás Vincent s Dannym ochotne pozvali k baru na pivko a pokec, čo som vzhľadom na predpokladané fronty a kvôli trom prehodeným slovám využiť nehodlal.
Anathema predviedla parádnu šou, ktorá strhla a nedovolila nám ani len skočiť si pre pivo. Napriek neúnosnému čakaniu na začiatok, napriek zďaleka nie ideálnemu zvuku (tvrdšie pasáže sa mnohokrát dali len domýšľať), dokonca aj napriek tomu, že živé prevedenie niektorých nových skladieb naplno odhalilo ich kolovrátkovosť („Dreaming Light“, „Everything“) – napriek všetkému sa pondelkový večer v natrieskanom Randal Clube dá stále považovať za jeden z tých vydarenejších . Len nabudúce poprosím presunúť do MMCčka – úprimne, prdím vám na to, či bola atmosféra intímnejšia, keď sa pohnúť nedalo...
Takmer presný setlist:
Thin Air
Summernight Horizon
Dreaming Light
Everything
Closer
A Natural Disaster
Angels Walk Among Us
Deep
Pitiless
Forgotten Hopes
Destiny Is Dead
A Simple Mistake
Universal
Empty
Lost Control
Are You There?
Parisienne Moonlight
Sleepless
Judgement
One Last Goodbye
Fragile Dreams
foto: ilustračné